Ako dieťa ma kaleidoskop uchvátil natoľko, že som ho po pár hodinách otáčania, pozorovania a dumania, ako to funguje, jednoducho rozobrala… viete si predstaviť moje sklamanie, keď som zistila, že sú v ňom len nejaké zrkadielka, sklíčka a korálky.
Až oveľa neskôr som sa dozvedela o zákonoch optiky, princípe odrazu a lomu svetla a že ak správne spojíme tri zrkadlá tak, aby zvierali pravý uhol, získame niečo, čo sa odborne volá kútový odrážač – alebo ľudskou rečou – kaleidoskop.
Prvý, kto predstavil verejnosti túto „fyzikálnu“ hračku, bol v roku 1815 škótsky fyzik sir David Brewster. Princíp bol veľmi jednoduchý – na jeden koniec papierovej rúrky umiestnil oproti sebe zrkadlá, na druhý koniec dal matné sklo a do rúrky vložil sklené korálky. A už stačilo len zľahka točiť rúrkou a byť očarený tým, ako sa obrazce menia.
A mňa zaujal výrok ešte jedného fyzika – Jakova Isidoroviča Pereľmana. Ten v knihe Zábavná fyzika (Perfekt, 2008) píše: „Máte kaleidoskop s 20 skielkami a pootočíte ním za minútu desaťkrát, aby ste získali nové rozloženie odrážajúcich sklíčok. Koľko času by ste potrebovali, aby ste si mohli prezrieť všetky možné obrazce? Odpoveď je fascinujúca: Oceány vyschnú, horstvá zaniknú, kým sa vyčerpajú všetky možné obrazce. Je potrebných prinajmenej 500 000 miliónov rokov. Vyše 500 miliónov tisícročí treba pootáčať kaleidoskopom, aby sme si prezerali všetky obrazce! A na to nám stačia tri zrkadlá a 20 sklíčok.“
Nemusíte stráviť takéto tisícky rokov sledovaním meniacich sa obrázkov, ale určite sa môžete cez prázdniny zabaviť spolu s deťmi tým, že si nejaký kaleidoskop vytvoríte sami.
Nech sa páči, tu sú naše tipy – prosím, vyberte si:
Niekoľko nezabudnuteľných obrázkov z polarizačného kaleidoskopu:
Váš tím zo Škola.sk